Zápisky z Ameriky

Je predvečer, 17. júna. 2013 a ja ako súčasť päťčlennej skupiny mladých ľudí finišujem s prípravami na odchod za veľkú mláku. V Amerike chceme zostať tri mesiace, pracovať a cestovať, takže tam ideme za dobrodružstvom. Tak ako je to pre všetkých mladých ľudí typické, všetko robíme na poslednú chvíľu. Ja tiež pokračujem v tomto trende, tlačím všetkým palubné lístky a potrebné záležitosti do tretej v noci. Podporuje ma len môj otec, ktorý mi nezabúda každú voľnú chvíľu pripomínať to, že takéto veci sa na poslednú chvíľu nerobia a kde som bol doteraz.

Ráno sedíme v aute a mierime smer Schwechat, každý z nás je osobnosťou, tak aj my piati sme každý osobnosťou a sme aj deformovaní svojimi záujmami. Ja som študentom architektúry, takže mi často neuniknú rôzne bizarnosti a postrehy, ktoré možno iného človeka nezaujmú. Ak zaujmú aj obyčajného človeka, tak to len preto, že výsledok architektúry značne obmedzuje jeho pohodlie a záujmy. Letiská sú jedným z najviac bezbarierových prostredí v architektúre celkovo, vzhľadom na to, že potrebu prepraviť sa niekam, má naozaj každý. Krátke čakanie na Schwechate, potom dlhšie čakanie na Heathrowe, ktoré sme si spríjemnili prepočítavaním libier na eurá a podobne. Po neskutočné dlhom lete sa ocitáme na letisku v New Yorku. Po troch hodinách si pripadám aj napriek celkom slušnej znalosti anglického jazyka ako človek s najväčšími bariérami na svete. Neznalosť prostredia, úplné iná mentalita, rozmýšľanie, to je tu všetko inak . Dostal som možno podobný pocit ako keď sa niekto na vozíku ocitne pod neskutočne dlhým schodiskom. Zrazu si pripadáte neskutočne malý a všetko sa stáva problémom. Jedinou výhodou bolo, že sme boli skupina stratených. Skupina vždy niečo vymyslí ľahšie ako jednotlivec.

zapisky_z_ameriky_001

Po pár dňoch neúspešného hľadania práce a ubytovania sa presúvame z New Jersey do Ocean City. Ocean City je známe letné stredisko pre väčšinu Američanov z východného pobrežia. Počet stálych obyvateľov je desaťtisíc, ale v lete počet návštevníkov dosahuje až tristotisíc. Toto mestečko je ale preslávené aj počtom študentov, ktorí sa tam cez leto vyberú pracovať s nemalým zastúpením Slovákov. Po týždni hľadania roboty sa konečne začína prejavovať moja školská deformácia a začínam si všímať veľa rozličností v architektúre. Nie je to nič nezvyčajné, každý predsa vie, že v Amerike sa stavia inak ako v Európe. Kamarát psychológ si zasa všíma úplne odlišnú mentalitu ľudí. Prichádzame k podstate veci, prečo tento článok vlastne vznikol. Snažím sa poukázať na to, čo som si všimol za tie tri mesiace. A to je fakt, že Ameriku by sme mohli pokojne nazvať aj zemou zasľúbenou pre ľudí s pohybovým hendikepom. Počas troch mesiacov som nepostrehol miesto, kam by bolo problém sa dostať pre hocikoho. Všetko bolo prístupné cez rampy – aj ten najstrmší kopec, aj tá najhlúpejšia tabuľka, aj ten najnezaujímavejší pamätník bol prístupný pre každého pomocou rámp. Hľadať reštauráciu, bar, obchod, miesto, ktoré nebolo prístupné rampou, by bolo ako u nás hľadať samotnú rampu. Jedinou bariérou sa nám stala neznalosť prostredia, ale na nič iné sa sťažovať, našťastie, nemôžem. Pri každom jednom semafore bol znížený obrubník aby sa nikomu nemohol naskytnúť problém s prekonaním cesty. Ja som robil v reštaurácii a neraz sme tam mali niekoho s pohybovým obmedzením. Pri takomto zákazníkovi sa všetko akoby zastavilo a každý kmital a snažil sa dotyčnému pomôcť – asi aj to svedčí o mentalite ľudí. Posledné tri týždne sme cestovali naprieč celým západom od Los Angeles až po San Francisco. Nikdy sme sa nestretli s nejakým pohybovým obmedzením alebo neprístupnosťou ani pre človeka s pohybovým hendikepom.

zapisky_z_ameriky_002

zapisky_z_ameriky_003

Takže to, že Amerika je zemou zasnúbenou, teda zemou bez pohybových bariér, sme sa dozvedeli. Avšak otázkou ostáva prečo? Niekto si môže myslieť, že je to preto, že sú tam všetci obézni a pre svoje pohodlie väčšiny budujú všade rampy, aby si uľahčili prístup a vôbec neberú v prvom rade ohľad na tých, čo to naozaj potrebujú. Ja osobne si myslím, že celá tato prístupnosť a „rampovosť“ je spôsobená nastavením samotného právneho systému v Amerike. Každý vie, a nie je to tajomstvom, aký je právny systém v Amerike. Ak sa vyskytne len malý problém poväčšine to hrozí súdom a neskutočne vysokou pokutou. Preto, ak by bola nejaká budova neprístupná, hneď by to samotný majiteľ pocítil na svojej peňaženke. Možno tento strach je príčinou akejsi nanútenej ohľaduplnosti . Či už je to naozaj mentalita alebo ako je to pre všetkých známe, že v Amerike sú si všetci ľudia rovní alebo je to naozaj spôsobené právnym systémom, neviem osobne presne určiť. Pravdou asi bude, že je to akýmsi výsledkom a kombináciou všetkých týchto faktorov, no to podstatné je, že vždy ide o výsledok. Samotným výsledkom je bezbariérovosť, prístupnosť a spokojnosť všetkých zúčastnených, to je to najdôležitejšie.

zapisky_z_ameriky_004

ondrej

Ondrej Kövér

Do tímu go-ok som sa zaplietol pri súťaži návrhu na Kollárovo námestie, počas štúdia na FA STU. Ako študent som mal možnosť cestovať a takisto sa zúčastniť na študentskej stáži na Bauhaus University vo Weimare, vďaka čomu vznikli aj moje príspevky. Momentálne sa snažím o ukončenie druhej vysokej školy vo Viedni.